Pohľad na lásku...

Na túto tému som písala už dávno. Je tomu síce viac ako dva roky ale i tak sa k tomu chcem vrátiť. Od tej doby som dospela a naučila sa viacero vecí. Niekto môže tento článok považovať za nereálny alebo naivný. Nie som naivný človek na to som si zažila veľa. Ľudom nedôverujem doteraz ale i napriek tomu som sa zamilovala a trvá to rovnako silno viac ako rok.

Preto chcem všetko sem napísať. To zlé aj dobré.

Pred tým ako som ho stretla:

Lásku som brala ako chemickú reakciu mozgu, ktorá nemôže vydržať dlhšie ako pár mesiacov. Pobláznila som už predtým dvoch chlapcov ale necítila som k nim nič viac ako kamarátsky vzťah. Báli sa ma a to bol aj dôvod prečo som ich nechcela. Síce som mala a zraniteľná ale na druhej strane sú veci a témy na ktoré potrebujem vlastný názor a nie plané reči. Slovo „ milujem ťa“ cez sms považujem za slabosť a rada riešim veci face to face a toho sa báli. Keď chceli niečo riešiť tak som im zavolala že sa stretneme a doriešime to. Troška desivé, nie?    

Sex je kapitola sama o sebe. Netajila som sa tým že som panna a preto som si aj vypočula výsmech ale i obdiv. To či to je česť alebo bremeno to je otázka pre každého človeka. Osobne som na seba hrdá že som nespravila v ťažkom obdoby chybu a nedarovala som to niekomu na diskotéke lebo beriem to za niečo vzácne a osobné.  

Ako sme sa stretli?

Stretla som ho v Osvienčime na školskom výlete. Nebol mi zo začiatku sympatický lebo mi dával

divné otázky o mojom statuse a tak. Znova som ho stretla v Krakove ešte v ten večer. Mala som migrénu a kamarátka ma vytiahla von s pár deckami zo školy na ožierku. Ja som nepila lebo to na ( ešte vtedy) abstinenta to nesedelo. Nakoniec sme sa stretli vonku pred hotelom. On podnapití a ja s migrénou. Moc si toho nepamätám lebo som bola ešte v šoku s koncentračného tábora. Jediné čo si pamätám bolo to že sme sa rozprávali dlho a potom som išla spať.

Prešlo pár mesiacov a stali sme sa kamarátmi a i keď to znie kruto tak naše kamarátstvo umocnilo to že sa rozišiel s priateľkov. Začali sme chodiť na kávičky a prechádzky. Rozprávali sme sa o všeličom a nikdy nám nedošla téma.   Prešlo asi pól roka a opýtal sa ma či nechcem niečo viac. Moja odpoveď : „Nie.“

O štyri mesiace na druhý pokus mu to ale vyšlo. Bála som sa že prídem o dobrého kamaráta lebo som na lásku neverila. Ale v tedy som už deň ho bola úplne zbláznená len som si to nevedela priznať. Keby som vtedy vedela koľko energie ma to bude stáť možno by som mu to nikdy nedovolila.

Problém po maturite:

Ja som išla na ďalšie štúdium ale on nie.  Hľadanie roboty na Slovensku je ťažké a vtedy začali pochybnosti od mojich kamarátiek. Vraveli mi strašné veci a ja som naozaj uverila že mi klame. Bola to chyba v komunikácií a nedorozumenia. Najsmutnejšie je to že mi to povedali v ten deň keď som mu darovala to najcennejšie čo má každá žena. Bola som s toho na prášky. A práve keď som mu už som nevedela čomu mám veriť spravil niečo nečakané. Našiel si prácu v Bratislave a presťahoval sa k babke čo býva len kúsok od mesta.  Keby ostal doma tak by ušetril veľa námahy a pracoval by v automobilke.

Časom dostal výpoveď a o týždeň sa mu pošťastilo a našiel si prácu snov. Kníhkupectvo.  Nebudem Vám vravieť že som nemala stres a v ten týždeň som ani nespala lebo som len hľadala pre neho pracovné miesto.  Stalo sa to nečakane a narobilo to veľa šarapaty ale našťastie si sám našiel miesto.  Vždy to chcel skúsiť a má to. Plat nie je bohvie čo ale je tam šťastný.

Ako to beriem po viac ako roku?

Na lásku už verím a vážim si to ako dar za všetko zlé čo som si zažila. Neviem či mám ďakovať osudu alebo bohu lebo viem že toto nie je pobláznenie ale cit ktorý i keby skončil ,tak budem naň spomínať v dobrom.  Teraz viem že chemická reakcia mozgu je zaľúbenie a láska je túžba s tým človekom ostať. Možno aj vzťah medzi rodičmi a deťmi je láska rovnako ako pravé priateľstvá.

Čo sa týka sexu... neľutujem. Aj on bol ešte nevinní a chcem tomu veriť i keď o tom pochybujem. Tak či onak bol trpezliví a čakal na mňa 9 mesiacov kým som sa odhodlala. Doteraz mám niekedy s tým problém ale to je skôr fyzické ako strach. Našťastie keď na mne vidí že ma niečo bolí tak radšej sa na to vykašle i napriek tomu že mu klamem že nič sa nedeje. Stáva sa to už len občasne ale proste to na mne vidí a nikdy sa nestalo že by prekročil istú hranicu.  Mala som 21 rokov keď sa som o to prišla a od tej doby vravím že sa za to nikto nemusí hanbiť. Je to len na každom osobnom úsudku či to chce alebo nie. Dôležité je iba jedno. Nepraktizovať to často lebo vzťah nie je o sexe ale o vzťahu. A keď už tak bezpečne aby sa nestalo že to prinesie slzy a strach.

Moc rozprávkové?

Nemám rúžové okuliare. Problémy vieme vyriešiť s oči do očí. Každý máme vlastných kamarátov a koníčky. Nie sme spolu stále a niekedy ma to trápi. Zasa keď si to tak zoberieme tak som rada že má prácu a ja tú svoju. Nežiarlime a každý máme vlastné súkromie. Či to výdrží alebo nie nechám na budúcnosť ale i tak nikdy nebudem ľutovať to že som išla na to pekelné miesto a stretla práve Karola.

Je to niečo čo si každý musí prežiť ale základ je počúvanie jeden druhého. Kajo je jediní s môjho blízkeho okolia čo ma počúva a pamätá si čo som len spomenula a pripomenie mi to a mesiace neskôr. Nevysmeje ma keď ma niečo trápi a čo je dôležité.... má so mnou trpezlivosť ( i keď je pravda že trpezlivosť je obojstranná). Prajem to každému.

Či láska existuje musí si každý odpovedať sám. Ja už odpoveď mám...

Dodatok, aby ste vedeli že som stále normálna: 

A teraz troška realita. Asi najlepšie to vystihuje táto pieseň. Romantické slová som od neho sa napočúvala až až ale niet nad to keď sa na mňa pozrie a povie mi že sa mu páčim. Aj tak mám radšej rock ako klasické básne :D Aj tak si na romantiku moc nepotrpím a písať tento článok bolo asi tá najsilnejšia a najrúžovejšia vec čo som kedy vytvorila. ( juuj ako to čítam až moc sladké.. až neverím že som to zažila) Ale ja som len úplne normálni cvok a jediné v čom sa vyznám je rock:  

Tento článok je skôr pre mňa ako pre Vás. Boh vie či si niekedy nebudem musieť pripomenúť že niečo také bolo skutočné.