Pretože som dieťa deväťdesiatich rokov tak si pamätám éry
ktoré určovali kde sa svet nachádza. Na začiatku to boli noviny. To je tá
papierová vec s ktorej ľudia sa dozvedali informácie. Potom to bola
televízia. Bolo to globálnejšie médium lebo sme sa dozvedeli o postojoch
ľudí vo svete. Vtedy začali globálne mánie typu jojo alebo barbie. Predtým to
postupovalo pomalí ale neskôr to chceli v jednu chvíľu všetky deti. Bola
som medzi nimi. Moc sa mi páčila reklama na autíčko na diaľkové ovládanie ale
nikdy som ho nedostala a moc som závidela chlapcom ,ktorý ho mali.
Posledná fáza bol internet. Neviem ako vy ale ja si pamätám
dobu kedy som mala prísni zákaz chodiť na internet lebo sa platil cez telefónnu
linku. Tým pádom ak by som prekročila isté dáta tak by sme nemali na
nájom.Na toto bola expert moja mama
ktorá chcela túto novinu poriadne preskúmať. S internetom sme sa dostali
k informáciám ktoré nás zaujímali a nemuseli sme čakať alebo študovať
dlhé hodiny. Úprimne doteraz internetu na 100% neverím a preto mám doma
encyklopédiu , slovníky i atlas.
Youtube je už ale niečo úplne iné. Nedozvedáme sa len
informácie ale aj trendy a zároveň sa cez neho učíme. Ja som youtube
spoznala skrz AMV (anime music video). Dneska ho používam na zábavu ale
i na učenie techník líčenia a tiež na učenie sa na gitaru. Ale otázka
je ako môže takého audiovizuálne médium hýbať svetom? Asi tak že tvory
celebrity. Títo ľudia majú svoje fankluby a tie ich prenasledujú na koniec
sveta. Nie je na tom nič zlé lebo často krát inšpirujú a dávajú nám aj
skúsenosti do života ale troška zábavnejšou formou. Vďaka ním tiež sa môžeme
zasmiať keď máme zlí deň a tiež rozšírili isté mánie ako je Ice bucket challenge
pre ALS. Toto je len slabý odvar. Každý z nás pozná tie mánie a práve
youtube to podporuje. Ľudia robia veci ktoré by ich nenapadli s novín
alebo teľky.Tunak názorná ukážka čo
youtube spravil za rok 2014 a ani o tom nevieme. Neviem ako Vám ale
mňa toto video rozosmialo lebo je to dôkaz že trávim na nete až moc veľa času
a o týchto mániach a youtuberov poznám. No čo už aspoň viem
o dianí vo svete :D
Čo je hlavné je to že tieto vecí nás ovplyvnujú. Ale ako
každá mánia tak aj toto je o rovnováhe. Nič netreba preháňať a brať
si s týchto „neomiľních“ ľudí príklad len v tom čo je správne. Ale to
musí každý posúdiť sám čo je a nie je správne.
Osobne si pozerám len videá ktoré ma záujmu názvom
a potom tých čo odoberám. A áno pozerám aj týpkov ako je Hoggy alebo
naprosto retardovaní a čo?Zasmiať
aj poplakať si musí každý. :D Ináč skôr odoberám videá zo zahraničia ( od USA
po Kóreu).
Nová pieseň od Nightwish je len malá ochutnávka toho čo sa
chystá. Niektorý vravia že to bude platňa desaťročia iný že to bude prepadák.
Osobne sa mi tá pieseň moc páči ale nie je to ten starý
Nightwish. Preto vždy keď je diskusia o tejto skupine sa pítam na platňu
či speváčku. Nepovažujem Nightwish s roku 2000 za to isté ako teraz. Iná
skupina a možno preto dokážem prijať tie zmeny v ich štýle. Ale
naspäť s Élanu.
Krásna pieseň a krásny videoclip. Plný pocitov i klasických
nástrojov. Už si viem živo predstaviť ako pri tejto piesni čítam nejaké dobre
fantasy. Jemné tóny nie sú rušivé a dramatyčnosť prichádza postupne čo je
dobré lebo to nepôsobí rušivo. Tento znak si Nightwish zachoval od začiatku. Ale
i tak to nie je moc tvrdé. Melodické to áno ale stráca to ten metál nádych
čo nightwish vie ale nejako to tu nie je. Tak ći onak názor si každý musí
spraviť sám.
Len na porovnanie sem pridám aj Phantom of the Opera ešte s Tarjiov. Je tam počuť rozdiel a moc.
Pred pár dňami som mala tú česť ísť na nemenované stránky
novín a televízie. Čisto aby som vedela čo je nové vo svete. Čo ma ale
šokovalo boli komentáre pod článkami. Nechcem konkretizovať presne o koho
išlo , išlo o to že autor komentára mal titul a vyjadrovala sa ako
ožran v krčme ktorému niekto vykradolauto.
Čo je to rasizmus?
Rasizmus
je nevedecké učenie o nerovnosti ľudských rás. Nevedecké preto lebo žiadne
štúdia nepotvrdila že by jedna rasa bola o niečo menej cenná ako tá druhá.
Rovnako ako Hitler nikdy vedecky nepodložil že židia, Rómovia či Slovania sú
menejcenní od takzvanej „arískejrasy.“
A pretože jedno s prepáčením za výraz hovado vedelo
ovplyvniť ľudí tak iní umierali a prichádzali o susedov
a rodinu.
Slovom sa to vždy
začalo :
Ľudia sú veľmi hlúpe tvorí lebo sa nevie poučiť zo
svojich chýb. Ale prečo? Máme záznamy s našich chýb. Máme analytikov a možnosti
ako tomu zabrániť. To ale ľudí nezmení. I napriek tomu slovo či už božie
alebo fyzické dáva motiváciu psychopatom aby boli odporní na niekoho kto nemôže
za to že sa narodil do istej skupiny. Tridsiate roky v USA či štyritsiaté v Európe.
Nebolo to tak dávno kedy ľudia boli separovaní a niekto útočil. Všetko
začalo a skončilo slovom. Nezačínajme ale skôr to ukončime lebo toto nie
je cesta. Černosi, cigáni, belosi či indiáni. Žiadne východy ani nevýhody.
Jednoduché nie?
Či si belosi zaslúžia trest za to že nejaký ich predkovia
zabíjali židov ( čo sú tiež bieli), indiánov či černochov je otázne ale ja si
to nemyslím lebo vo vojnách takéhoto rázu umierajú deti a ľudia ktorí s tým
nemajú nič spoločné. Je mi s toho smutno.
Ľudia čom zachraňujú
situáciu:
Týto ľudia sú pre
mňa naozaj inšpirácia. Bojovali proti rasizmu a ukazovali ľudom že nič nie
je beznádejné. Ďakujem im. Niekedy v budúcnosti i darujem článok ale zatiaľ
sa na nich ba pozrite a skúste sa zamyslieť ako nám pomohli.
Ty čo ma poznajú
nejakú tu dobu vedia že som posadnutá Doctorom. Tak odspravldnte moje
prirovnania ale prosté nemôžem odolať ( i keď je pravda že poslednú sériu
som ešte si nepozrela, don´t blame me). Tak či onak isté udalosti ma donútili rozmýšľať a písať.
Mám toľko témat a teraz ich môžem realizovať. Nie len na blogu ale aj na
youtube.
Moja prvá regenerácia:
Bola keď som si
založila pred deviatimi rokmi môj prví blog. Začala som byť otvorená verejnosti , i keď je pravda len cez
internet. Toto bolo skvelé lebo mi to pomohlo jak v mojej gramatike (
ktorá je stále zlá.. no čo disleksia). Bolo to skvelé lebo som spoznala veľa
kamarátov. Bohužiaľ ani jeden z nich už nebloguje. Čas plynul a ja som mala sladkých
šestnásť a prišla som na strednú školu ktorá mi otvorila oči o skutočnom
svete, ktorého sa úprimne doteraz bojím.
Everybody knows that everybody dies:
Moja druhá regenerácia bola v oblasti adrenalínu
a skúšania nových vecí. Začala som hrať na gitaru, cestovať vlakom s kamarátmi
a troška aj vystrkovať rožky. Zamilovala som sa do britských seriálov a pochopila
som že jediné čo ma ťahá k Japonsku ( o ktorom bolo moje
predchádzajúce blogovanie) je iba dobré jedlo a vážne anime. Spoznala som
svet drog, arogancie a slz. Pochopila som že taký svet je. Bála som sa toho
lebo po prvej regenerácií som prekonala ľahké depresie a toto Jenny
nechcela. Nechcela som aby umrela tá
stará Jenny ale to nešlo. Musela dospieť a znova ožila.
Moje staronové Ja:
Veľa vecí sa zmenilo ale jedna vec nie. Tá je láska k sama
sebe. Nevadia mi dni kedy som sama lebo mám blog , gitaru, knihy a seriály.
Nikdy sa doma nenudím a teraz si to vážim o to viac keď som si akurát
dnes robila poriadok v PC. Nevyhodila som nič zo začiatkov a to je to
čo tá stará Jenny robila vždy. Nemienim preto sa vzdať. Áno mám teraz priateľov
v real life, prácu, školu, projekty, priateľa ale i napriek tomu aj v ich
očiach som iná. I keď si tak nepripadám lebo moja rasa nevymrela. Našla
som plno blogov ktoré mi to dokazujú. A rovnako ako ja vyzerajú na vonok
ako ľudia ale nie sú. Majú viacero tvári a ukazujú ich cez svoje články,
videá a komentáre.
Našli sme svojich spoločníkov ktorí s nami cestujú a čelíme
nebezpečenstvu menom realita, ktorá sa nás snaží stiahnuť do beznázorovej
reality. Ale my sme dosť tvrdohlaví aby sme vedeli že to tak nie je. Ukazujeme
to skrz to čo vytvárame . Nie je to stále to isté. Každý dávame do našej práce
dušu a ja sa k tomu chcem vrátiť.
Neverte nikomu kým si to neoveríte, necestujte sami a to
najdôležitejšie... Nezabudnite na svoje staré ja.
Preto sa môžete už zajtra tešiť na článok a potom každé
tri dni až do konca mesiaca. Ďalej uvidím podľa inšpirácie a času ale
myslím že teraz je tá pravá chvíľa začať konať a plniť si svoje sny. A najlepšie
sa vypína pri písaní ,tak prečo nie? Schválne aký vo Vás vyvoláva pocit
písanie? U mňa pocit plný radosti a relaxacie. Resetujem a potom
mám na ostatné problémy iní pohľad lebo pri písaní si usporiadam myšlienky. Fantastický
pocit, tak Allons-y do
ďalšieho levelu a ak sa niekto bojí ísť dopredu tak ho zoberiem za rukú za
zakričím Geronimoooo.
Akurát mi došli moje lacné štetce. A pretože som veľký
kritik kozmetiky som sa rozhodla nie recenzovať ale skôr vysvetliť úskalia
lacnej a drahej kozmetiky a ich príslušenstva.
Prečo platiť za niečo
len preto že to je značka?
Moje kúpene štetce. Na začiatok skvelá vec ale neočakávam dlhú výdrž.
Tu nejde moc ani o značku ako skôr o kvalitu. Či
už značka alebo nie vždy si treba pozrieť referencie a komentáre k tomu.
Jak pozitívne tak i tie negatívne. S vlastnej skúsenosti som sa
naučila že cena vs kvalita idú ruku v ruke. Hlavne v oblasti kozmetiky.
Pri kúpe vždy rozmýšľam: „ Budem to potrebovať? Stojí mi to za tie peniaze? Vydrží
mi to?“
Je síce pravda že za zubnú pastú dám cca o 2 eurá viac
ako som dávala pred 4rmi rokmi ale od tej doby čo používam drahú pastu som
nemala ani jeden kaz a to mám kazové zuby. A tak je pravda že ročne
dám na toto o 10-15 eur viac ale stále menej ako zubárovi ( lebo mám
súkromníka a niektoré úkony neprepláca poisťovňa). Rovnako to je aj s make-upom
či štetcami.
To sú moje kritéria ,hlavne na veci ktoré potrebujem do
školy. Moje nové štetce si budem strážiť ako oko v hlave ale i napriek
tomu si každý mesiac doprajem aspoň jeden kvalitný . Nebudem kupovať len od
jednej značky ale skôr s každého rožka troška. Teraz mám stabilní príjem a i keď
si chcem šetriť tak obetujem jeden deň roboty na niečo čo mi pomôže v budúcnosti
si splniť sny. ( Na čo chystám článok už čoskoro)
Nemám peniaze:
Každý kto má možnosť chodiť na brigády tie peniaze má. Áno
je pravda že na isté veci som musela dlho šetriť ale neľutujem že som si kúpila
originál. Jeden kvalitný kozmetický
štetec stojí cca 15-20 eur. Mňa výbava 20ciatich stála 29 eur ALE! Štetiny vypadávajú
a jeden štetec sa mi oddelil od rúčky. Môj 8 euroví štetec na make-up čo
mám už tri roky doteraz drží a používam ho takmer denne. Pretože sa chcem
kozmetike venovať naplno ale momentálne študujem tak musím si na svoje výdavky zarobiť
a niekedy aj počkať. Som síce netrpezliví človek ale zasa nikdy sa mi
nestalo že som nezískala to čo potrebujem.
Ako ušetrím?
Ja šetrím dosť na oblečení. Mám jedny kanady, jedny lodičky,
dvoje tenisky a papuče. A i keď
je pravda že tričiek mám veľa tak stále menej ako moje kamarátky. Na každú
príležitosť mám niečo málo a kupujem oblečenie dokopy tak raz do roka. Nepotrpím
si na značky a keby som aj taká bola tak v sekáčoch majú rovnakého značky
za euro ( len staré kolekcie) ako v obchode.
Ďalej nakupujem len to čo potrebujem a to je jedlo a toť
psio. Nebývam sama ale prispievam do domácnosti tým že nakupujem potraviny a upratujem.
Nikdy nechcem nič čo vyslovene nepotrebujem. To je asi základ. Vedieť čo človek
potrebuje a čo nie.
Ako si zarobiť?
Každý niečo vie a mal by to patrične využiť. Chápem že
niektorých regiónoch je ťažké si nájsť prácu ale po úpornom hľadaní a pýtaní
sa vždy nájde prácička. Má to plno výhod. Okrem zárobku si človek upevňuje aj psychiku.
I keď momentálne brigádujem v obchode s oblečením a nie je
to žiadne terno tak som za to vďačná.
Na túto tému som písala už dávno. Je tomu síce viac ako dva
roky ale i tak sa k tomu chcem vrátiť. Od tej doby som dospela a naučila
sa viacero vecí. Niekto môže tento článok považovať za nereálny alebo naivný.
Nie som naivný človek na to som si zažila veľa. Ľudom nedôverujem doteraz ale i napriek
tomu som sa zamilovala a trvá to rovnako silno viac ako rok.
Preto chcem všetko sem napísať. To zlé aj dobré.
Pred tým ako som ho stretla:
Lásku som brala ako chemickú reakciu mozgu, ktorá nemôže vydržať
dlhšie ako pár mesiacov. Pobláznila som už predtým dvoch chlapcov ale necítila
som k nim nič viac ako kamarátsky vzťah. Báli sa ma a to bol aj dôvod
prečo som ich nechcela. Síce som mala a zraniteľná ale na druhej strane sú
veci a témy na ktoré potrebujem vlastný názor a nie plané reči. Slovo
„ milujem ťa“ cez sms považujem za slabosť a rada riešim veci face to face
a toho sa báli. Keď chceli niečo riešiť tak som im zavolala že sa
stretneme a doriešime to. Troška desivé, nie?
Sex je kapitola sama o sebe. Netajila som sa tým že som
panna a preto som si aj vypočula výsmech ale i obdiv. To či to je
česť alebo bremeno to je otázka pre každého človeka. Osobne som na seba hrdá že
som nespravila v ťažkom obdoby chybu a nedarovala som to niekomu na
diskotéke lebo beriem to za niečo vzácne a osobné.
Ako sme sa stretli?
Stretla som ho v Osvienčime na školskom výlete. Nebol
mi zo začiatku sympatický lebo mi dával
divné otázky o mojom statuse a tak.
Znova som ho stretla v Krakove ešte v ten večer. Mala som migrénu a kamarátka
ma vytiahla von s pár deckami zo školy na ožierku. Ja som nepila lebo to
na ( ešte vtedy) abstinenta to nesedelo. Nakoniec sme sa stretli vonku pred
hotelom. On podnapití a ja s migrénou. Moc si toho nepamätám lebo som
bola ešte v šoku s koncentračného tábora. Jediné čo si pamätám bolo
to že sme sa rozprávali dlho a potom som išla spať.
Prešlo pár mesiacov a stali sme sa kamarátmi a i keď
to znie kruto tak naše kamarátstvo umocnilo to že sa rozišiel s priateľkov.
Začali sme chodiť na kávičky a prechádzky. Rozprávali sme sa o všeličom
a nikdy nám nedošla téma. Prešlo asi pól roka a opýtal sa ma či
nechcem niečo viac. Moja odpoveď : „Nie.“
O štyri mesiace na druhý pokus mu to ale vyšlo. Bála
som sa že prídem o dobrého kamaráta lebo som na lásku neverila. Ale v tedy
som už deň ho bola úplne zbláznená len som si to nevedela priznať. Keby som vtedy
vedela koľko energie ma to bude stáť možno by som mu to nikdy nedovolila.
Problém po maturite:
Ja som išla na ďalšie štúdium ale on nie.Hľadanie roboty na Slovensku je ťažké a vtedy
začali pochybnosti od mojich kamarátiek. Vraveli mi strašné veci a ja som
naozaj uverila že mi klame. Bola to chyba v komunikácií a nedorozumenia.
Najsmutnejšie je to že mi to povedali v ten deň keď som mu darovala to najcennejšie
čo má každá žena. Bola som s toho na prášky. A práve keď som mu už
som nevedela čomu mám veriť spravil niečo nečakané. Našiel si prácu v Bratislave
a presťahoval sa k babke čo býva len kúsok od mesta. Keby ostal doma tak by ušetril veľa námahy a pracoval
by v automobilke.
Časom dostal výpoveď a o týždeň sa mu pošťastilo a našiel
si prácu snov. Kníhkupectvo. Nebudem Vám
vravieť že som nemala stres a v ten týždeň som ani nespala lebo som
len hľadala pre neho pracovné miesto. Stalo sa to nečakane a narobilo to veľa
šarapaty ale našťastie si sám našiel miesto. Vždy to chcel skúsiť a má to. Plat nie je
bohvie čo ale je tam šťastný.
Ako to beriem po viac ako roku?
Na lásku už verím a vážim si to ako dar za všetko zlé čo
som si zažila. Neviem či mám ďakovať osudu alebo bohu lebo viem že toto nie je
pobláznenie ale cit ktorý i keby skončil ,tak budem naň spomínať v dobrom.
Teraz viem že chemická reakcia mozgu je zaľúbenie
a láska je túžba s tým človekom ostať. Možno aj vzťah medzi rodičmi a deťmi
je láska rovnako ako pravé priateľstvá.
Čo sa týka sexu... neľutujem. Aj on bol ešte nevinní a chcem
tomu veriť i keď o tom pochybujem. Tak či onak bol trpezliví a čakal
na mňa 9 mesiacov kým som sa odhodlala. Doteraz mám niekedy s tým problém
ale to je skôr fyzické ako strach. Našťastie keď na mne vidí že ma niečo bolí
tak radšej sa na to vykašle i napriek tomu že mu klamem že nič sa nedeje.
Stáva sa to už len občasne ale proste to na mne vidí a nikdy sa nestalo že
by prekročil istú hranicu. Mala som 21
rokov keď sa som o to prišla a od tej doby vravím že sa za to nikto
nemusí hanbiť. Je to len na každom osobnom úsudku či to chce alebo nie.
Dôležité je iba jedno. Nepraktizovať to často lebo vzťah nie je o sexe ale
o vzťahu. A keď už tak bezpečne aby sa nestalo že to prinesie slzy a strach.
Moc rozprávkové?
Nemám rúžové okuliare. Problémy vieme vyriešiť s oči do
očí. Každý máme vlastných kamarátov a koníčky. Nie sme spolu stále a niekedy
ma to trápi. Zasa keď si to tak zoberieme tak som rada že má prácu a ja tú
svoju. Nežiarlime a každý máme vlastné súkromie. Či to výdrží alebo nie
nechám na budúcnosť ale i tak nikdy nebudem ľutovať to že som išla na to
pekelné miesto a stretla práve Karola.
Je to niečo čo si každý musí prežiť ale základ je počúvanie
jeden druhého. Kajo je jediní s môjho blízkeho okolia čo ma počúva a pamätá
si čo som len spomenula a pripomenie mi to a mesiace neskôr.
Nevysmeje ma keď ma niečo trápi a čo je dôležité.... má so mnou
trpezlivosť ( i keď je pravda že trpezlivosť je obojstranná). Prajem to
každému.
Či láska existuje musí si každý odpovedať sám. Ja už odpoveď mám...
Dodatok, aby ste vedeli že som stále normálna:
A teraz troška realita. Asi najlepšie to vystihuje táto
pieseň. Romantické slová som od neho sa napočúvala až až ale niet nad to keď sa
na mňa pozrie a povie mi že sa mu páčim. Aj tak mám radšej rock ako klasické
básne :D Aj tak si na romantiku moc nepotrpím a písať tento článok bolo asi tá
najsilnejšia a najrúžovejšia vec čo som kedy vytvorila. ( juuj ako to čítam až moc sladké.. až neverím že som to zažila) Ale ja som len úplne
normálni cvok a jediné v čom sa vyznám je rock:
Tento článok je skôr pre mňa ako pre Vás. Boh vie či si niekedy nebudem musieť pripomenúť že niečo také bolo skutočné.